do roku 1990

JOZEF – Vieme o ňom, že medzi rokmi 1332 a 1337 bol farárom v Givec, čiže v Diviakoch, čo bola predtým Diviacka Nová Ves. Vierohodne odprisahal, že hodnotí svoje benefícium nie viac ako marku a štvrť, z ktorého odovzdá desiatok a je z uvedeného archidiakonátu.

TOMÁŠ – v roku 1479 farár v Diviakoch.

LAURENTIUS – Laurinec, uvedený ako farár diviacky v rokoch 1559 – 1560. Kostol Všetkých svätých je dobre vystavaný. Patrí vznešeným pánom Diviackym. Kostol je dobre vybavený omšovými rúchami (ornátmi). Má jeden pozlátený kalich zo striebra s paténou a striebornú monštranciu. Má manželku. Je dospelého veku a dosiaľ nebolo počuť, že by bol odbočil id katolíckej cirkvi ani on, ani jeho farníci. Sťažuje sa na Leonarda Divékyho (Leonhardum Dywek), že mu vzal seno, ktoré patrí fare.

SKAČANI Ján —Szkacsanzi Joannes — Israel, pochádza zo Skačian. Študoval na Trnavskej univerzite, v roku 1661 dosiahol bakalára, v r. 1662 magistra filozofie. V ten istý rok dokončil teológiu. Vysvätený bol 13. júla 1663. 1. júla toho istého roku sa stal farárom v Horných Vesteniciach. Od 11. októbra 1673 pôsobí ako dočasný farár v Diviackej Novej Vsi. 29. marca 1674 sa stal farárom vo Veľkom Šúri. Odtiaľto sa v roku 1675 vrátil do Diviackej Novej Vsi. 13 marca 1682 bol ustanovený za farára do Burského Sv. Jura, kde pôsobil do roku 1694. Od roku 1695 do 1705 bol ako farár v Nemšovej.

FARADI Jakub — Faragi Iacobus. Do kolégia maďarských klerikov vstúpil v roku 1660. Po štúdiách teológie bol vysvätený 24. marca 1663. Od roku 1664 bol farárom v Handlovej, odkiaľ 6. mája odišiel do Krásna. Do Diviackej Novej Vsi prišiel 29. septembra 1673, kde bol farárom od 16. novembra 1674 až do roku 1675.

PERESLÉNI Imrich — Pereszlenyi Emericus, z nitrianskej župy. Ako chovanec generálneho kolégia sa v roku 1675 stal bakalárom, v roku 1680 magistrom filozofie a 5. decembra 1683 sa stal farárom v Diviackej Novej Vsi, kde mu však heretici zabraňovali prevziať úrad. Farárom tu bol až do 10. januára 1687, keď sa stal farárom v Bodiciach s filiálkou Selice, kde prevzal úrad 15. septembra 1687.

POKA Štefan, Alojz — Poka Stephanus, 5. apríla stal farárom v Klátovej Novej Vsi, odkiaľ prešiel v roku 1688 do Veľkých Jacoviec. 16. októbra toho roku prijal miesto v Diviackej Novej Vsi, kde bol farárom až do 24. augusta 1690. Odtiaľto odišiel do Dolných Otrokovíc, kde pôsobil do 22. apríla 1694. (Podľa stránky knihydominikani.sk, ale v Otrokoviciach nemohol pôsobiť, nakoľko by to odporovalo iným údajom.)

HRADIŠŤAJ Juraj — Radisfai Georgius. Teológiu ukončil v seminári sv. Adalberta (Vojtecha). Kňazskú vysviacku prijal 18. septembra 1693. Za farára do Diviackej Novej Vsi bol uvedený 14. januára 1694, kde pôsobil až do roku 1697. S veľkou pravdepodobnosťou to bola kedysi samostatná farnosť. Údaje sú nejasné. Némethy píše, že bol vysvätený v r. 1693 a farárom Diviackej Novej Vsi od 14. januára 1694 až do roku 1697.
Na inom mieste píše o Jánovi Strelovičovi, že bol farárom v Diviakoch od r. 1694 do r. 1697. Matriky sa zachovali a začal ich písať Strelovič.
Prikláňame sa k názoru, že mohol krátko pôsobiť vo farnosti v Diviakoch a potom byť vychovávateľom na niektorom z miestnych panstiev. Presnejšie údaje si vyžadujú ešte ďalšie skúmanie. Za jeho pôsobenia v roku 1696 sa začali písať farské matriky.

ŠTRELOVIČ Ján (*1664 – †1709 )

Teológiu ukončil po druhom ročníku. 30. januára 1690 bol ustanovený za farára vo Varbó. Potom 22. mája 1693 vo Veľkom Klíži. V r. 1694 obdržal farnosti Diviaky, kde v r. 1697 vykonal vizitáciu Imrich Pongrácz, ktorý o farárovi: „33 ročný, 9 rokov v duchovnej správe, tu tri roky. Svojou neúnavnosťou obrátil 46 ľudí. Ťažko sa porovnávajú pre kázne a litánie v súkromnej hrobke Ujfalusyovcov. Má novopostavený dom so všetkými potrebnosťami od pani Evy Károlyiovej pozostalej po Ondrejovi Ujfalussyovi. Nedávno prišiel na pole zakúpené touto paňou.“ 7. septembra 1697 prijal úrad v Sučanoch, kde bol činný až do r. 1709. Kánonická vizitácia roku 1702 píše, že mal 38 rokov.

DIVÉNI František — Divényi Franciscus, sa 3. októbra 1697 stal farárom v Diviackej Novej Vsi, kde pôsobil až do 9. mája 1700. Potom sa stal farárom vo Veľkých Janíkovciach, kde začal písať matriky.

SAMKO Ján (*1671 – †po 1731)

Samkó Ioannes. Teológiu skončil po štyroch rokoch v seminári sv. Štefana v roku 1699. Kňazskú vysviacku prijal 18. decembra toho istého roku. Za farára do Diviackej Novej Vsi bol uvedený 26. mája 1700, kde pôsobil až do 25. mája 1701, keď sa stal farárom v Tvrdošíne. Pavol Zichy vykonal v roku 1713 v Tvrdošíne vizitáciu a o farárovi píše:

„Štyridsaťdvaročný, veľmi svedomite si koná svoje povinnosti, bez akejkoľvek sťažnosti a vo všetkom je poslušný svojmu biskupovi“. Odtiaľ odišiel 11. februára 1719 do Polomky, kde pôsobil až do roku 1731.

ŠTETINA Juraj (*1659 – †po 1703)

Stetina Georgius. Teológiu vyštudoval v seminári sv. Štefana. 23. októbra 1697 bol ustanovený za farára v Svätom Kríži nad Váhom, kde v roku 1700 Imrich Pongrác vykonal vizitáciu, v ktorej o farárovi píše: „V starostlivosti o duše pracuje 26 rokov. Do katolíckej viery prinavrátil 90 veriacich. Treba ho napomenúť, aby nepil pálenku, pre ktorú často zanedbáva bohoslužby. “Do Diviackej Novej Vsi prišiel 13. mája 1701 a pracoval tu do roku 1703.

DANKOVIČ Ján (*? – †9.3.1737)

Dankovics Ioannes, pochádzal z Malého Kovalova v Nitrianskej župe. V roku 1699 sa stal bakalárom a magistrom filozofie. Tri roky študoval teológiu v seminári sv. Adalberta. Štvrtý rok študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Vysvätený bol 2. apríla 1702 a v tom istom roku bol ustanovený za farára v Kostolnej Vsi. 7. mája 1703 sa stal farárom v Diviackej Novej Vsi, odkiaľ 13. mája 1710 odišiel do Vesteníc a napokon 18. januára 1716 do farnosti Radošovce, kde v roku 1731 František Zichy vykonal vizitáciu. Zomrel 9. marca 1737 v Radošovciach.

RAJECKÝ Ján (*? – †2.6.1738)

Rajeczky Ioannes, vysvätený bol 12. apríla 1710. Za farára do Diviak nad Nitricou bol ustanovený 13. mája toho istého roku. 22. októbra 1713 odišiel za farára do Turian a odtiaľ 28. marca 1719 do Radvane, kde pôsobil do 30. apríla 1729. Zomrel 2. júna 1738.

PLAŠEK František (*? – †4.5.1749)

Plassek Franciscus. Moravan, prijatý do Ostrihomskej arcidiecézy a 6. decembra 1713 ustanovený za farára v Diviackej Novej Vsi, kde pôsobil do 18. mája 1715. Potom sa stal farárom v Banskej Belej, odkiaľ 22. júna 1728 odišiel do Dojča, kde 4. mája 1749 zomrel.

GYÖRY Ján (*? – †14.9.1773)

Györy Ioannes, Kameničan z Tekovskej župy. 1. mája 1721 bol prijatý za chovanca do budapeštianskeho seminára (Széchényiannurn), Teológiu skončil štvrtým rokom v Pazmáneu vo Viedni. Vysvätený bol v roku 1726. Bol kaplánom v Prievidzi. 22. júna 1728 sa stal farárom v Diviakoch nad Nitricou. Tu v roku 1731 vykonal František Zichy vizitáciu. 13. apríla 1744 odišiel za farára do Čermian, kde z vlastných prostriedkov postavil faru. V roku 1764 a v nasledujúcich troch rokoch postavil kostol z pevných materiálov. Tento veľmi záslužný muž tam zomrel 14. septembra 1773 vo veku 68 rokov.

SEČÉNI Andrej — Szecsény Andreas, vznešený Bojničan. Ako alumen bol v seminári sv. Štefana v roku 1738 bakalárom, v roku 1740 magistrom filozofie. Štúdia teológie ukončil po štyroch rokoch v tom istom seminári v roku 1743. Bol 10 mesiacov kaplánom u Adama, grófa Majthenyi, odkiaľ bol poslaný za administrátora do Zohora. 17. apríla 1744 sa stal farárom v Diviakoch nad Nitricou, kde 15. júna 1755 Anton de Réva vykonal vizitáciu. V roku 1760 dal postaviť so spoločníkom Jurajom Géczym pri kostole v Diviackej Novej Vsi kamenný kríž, ktorý stojí dodnes. Potom bol už ako arcidiakon (dekan) vestenického dištriktu (dekanátu) v roku 1776 so svojím dekanátom pričlenený do Nitrianskej diecézy.

ŠEDY Jozef (*10.2.1750 – †21.9.1829)

Schedy Iosephus. Narodil sa 10. februára 1750 v Skalici. Tu absolvoval aj gymnaziálne štúdiá. V roku 1769 bol prijatý do nitrianskeho seminára. Kňazskú vysviacku prijal 19. marca 1774 z rúk biskupa Gustíniho. 15. októbra 1774 ho povolali učiť do seminára, kde sa stal profesorom cirkevných dejín a špirituálom. 4. júla 1778 nastúpil ako farár do Diviak nad Nitricou a o dva mesiace neskôr sa stal dekanom Vestenického dekanátu. V rokoch 1786 — 1800 pôsobil ako farár v Bošanoch, kde ho vymenovali v roku 1792 za čestného kanonika, Od roku 1793 bol členom pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva v Nitre. V roku 1800 ustanovili J. Šedyho za rektora seminára a riaditeľa Teologického učilišťa v Nitre. 23. marca sa stal skutočným sídelným kanonikom Nitrianskej kapituly a v roku 1804 dostal titul prepošta kláštora Panny Márie v Majku. V rokoch 1816 — 1826 zastával post generálneho vikára. V roku 1823 sa bývalý nitriansky veľprepošt Jozef Belanský stal banskobystrickým biskupom a titul veľprepošta dostal 10. septembra 1824 Jozef Šedy. V roku 1822 sa stal pristinským titulárnym biskupom a ako biskup sa zúčastnil na národnom cirkevnom sneme v Bratislave, ktorý zvolal kardinál Alexander Rudnay, ktorý bol v tom čase ostrihomským arcibiskupom a primasom Uhorska. V roku 1824 Šedy celebroval svoju zlatú omšu hlavným manuduktorom mu bol banskobystrický biskup Jozef Belanský. Šedy bol podporovateľom chudobných študentov a dobročinných inštitúcií. V roku 1808 založil fundáciu sv. Jána Nepomuckého, ktorú dotoval sumou 4000 zlatých. Podporil aj fundáciu na opatrovanie chudobných kňazov.

Jozef Šedy bol podporovateľom každého snaženia Slovákov za ich reč a národné práva. Mal silné sociálne cítenie a pomáhal, ako mohol zmierňovať biedu, ktorú okolo seba videl. Zomrel ako 79 ročný 21. septembra 1829 v Nitre. Pochovali ho do katedrálnej krypty.

BORČICKÝ Vojtech (*14.4.1750 – †10.12.1834)

Borcsiczky Adalbertus. Narodil sa v Ladciach 14. apríla 1750. Do nitrianskeho seminára bol prijatý v roku 1764. Po kňazskej vysviacke pôsobil ako výpomocný duchovný. V roku 1776 bol vymenovaný za profesora teológie v nitrianskom seminári, neskôr v seminári v Záhrebe. Odtiaľto sa vrátil v roku 1786 a stal sa farárom v Diviakoch nad Nitricou. V roku 1796 bol farárom v Podskalí a v marci roku 1800 sa stal nitrianskym kanonikom. V roku 1803 bol vymenovaný za archidiakona v Hradne a v tom istom roku sa stal opátom de Bocconio. V roku 1809 ho vymenovali za kanonika lektora. Na národnej synode v Bratislave v roku 1811 sa zúčastnil ako zástupca kapituly. V roku 1820 prešiel do kapituly vo Vacove, kde pôsobil tiež ako lektor. Tam aj zomrel 10. decembra 1834 ako veľprepošt.

CHABIĆOVSKY Andrej (*8.1.1747 – †22.8.1822)

Chabicsovsky Andreas. Narodil sa 8. januára 1747 v Púchove. Do seminára v Nitre bol prijatý v roku 1767. Deň kňazskej vysviacky nie je známy. V rokoch 1774—75 bol farárom v Udiči, 1775—96 v Podskalí a v rokoch 1796 – 1801 bol farárom v Diviakoch nad Nitricou. V roku 1801 bol v Krškanoch. V roku 1812 odišiel do dôchodku do kňazského domu v Nitre na Kalvárii, kde 22. augusta 1822 zomrel.

GROSS Anton (*? – †15.11.1810)

Kroo Antonius. Dátum jeho narodenia sa mi nepodarilo zistiť. V roku 1791 bol v tretom ročníku teológie v Nitre. Ako nitriansky bohoslovec sa stal členom Slovenského učeného tovarišstva v stánku v Nitre. V roku 1793 bol vysvätený za kňaza. V roku 1796 bol kaplánom v Štiavniku pri Bytči, v roku 1801 kaplánom v Novákoch a v tom istom roku sa stal farárom v Diviakoch nad Nitricou. Zomrel v Diviakoch 15. novembra 1810 a bol pochovaný do krypty kostola.

ZIPPE Ignác (*1786 – †?)

Narodil sa v roku 1786 v Nitre. Pochádzal z meštianskej rodiny. Stredné školy navštevoval v Nitre. V roku 1802 bol prijatý za klerika. Vysvätený hol v roku 1809. Na vysviacku čakal jeden a pol roka, pretože nemal kanonický vek. Počas tohto obdobia pôsobil v Horných Vesteniciach. Po smrti svojho predchodcu nastúpil do Diviak nad Nitricou, kde bol administrátorom do 26. apríla 1811. Potom nastúpil za farára do Bánoviec nad Bebravou, kde požehnane účinkoval až do roku 1833. Pre rôzne choroby nebol schopný vykonávať ďalej kňazskú službu, a preto po 24 rokoch kňazskej služby odišiel do dôchodku v Nitre, kde žil v kňazskom domove.

ĎURČO Jozef (*15.2.1779 – †29.11.1861)

Gyurcso Iosephus, narodil sa 15. februára 1779 vo Veľkom Rovnom. Zo žilinského gymnázia bol prijatý na filozofiu a teológiu v nitrianskom seminári. Vysvätený bol 4. apríla 1803. Po vysviacke sa stal kaštieľskym kaplánom v Motešiciach, kde pôsobil do roku 1811, kedy sa od 26. apríla stal farárom v Diviakoch nad Nitricou. Tu sa počas svojho pôsobenia postaral o výstavbu novej školy, ktorú vo veľkolepej slávnosti za účasti ľudu, kňazov z okolia, vestenického dekana a prievidzského slúžneho Valenta Györkyho slávnostne posvätili. Tu pôsobil 50 rokov až do svojej smrti 29. novembra 1861. Je pochovaný na cintoríne pri kostole v Diviakoch nad Nitricou a jeho hrob je doteraz udržiavaný.

UČNAJ Štefan (*15.1.1882 – †15.12.1897)

Ucsnay Stephanus, narodil sa 15. januára 1822. Kňazskú vysviacku prijal 6. augusta 1845. V roku 1858 sa stal Kaplánom v Diviakoch nad Nitricou. Pri slávnostnej posviacke školy 13. októbra 1857 povedal slávnostnú kázeň. Administrátorom farnosti sa stal po smrti J. Ďurču od novembra 1861 do septembra 1862. Schematizmus z roku 1859 ho už uvádza ako farára v Hornom Srní, kde pôsobil až do svojej smrti.

HEILL Karol Boromejský (*22.9.1824 – †17.8.1890)

narodil sa 22. septembra 1824 v Mocsnokon (Močenku). Teologické štúdiá dokončil v roku 1846. Keďže ešte nemal predpísaný vek, vysvätili ho až 26. septembra 1847. Dovtedy pôsobil ako pomocný kaplán. Neskôr bol vychovávateľom v rodine Kazimíra Tarnóczyho. V roku 1950 bol pomocným duchovným. V roku 1852 slúžil na fare v Lelovciach. Od októbra 1862 do septembra 1864 bol farárom v Diviakoch nad Nitricou. Z Diviak nad Nitricou odišiel do Novák, kde sa napokon stal dekanom vestenického dekanátu. V r. 1870 vyšiel v István Bácsi Naptárá jeho článok s názvom Mocsonok és Majer-Tillmann Antonia emléke.V roku 1882 ho zvolili za nitrianskeho kanonika a v roku 1887 sa stal opátom v Almádi. Zomrel ako trenčiansky dekan 17. augusta 1890.

FRANNER Ján (*1834 – †24.8.1908)

narodil sa v roku 1834. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1860. Od októbra do decembra 1864 bol administrátorom v Diviakoch nad Nitricou. V roku 1879 sa uvádza už ako farár vo Valaskej Belej, kde bol do roku 1900. V rokoch 1900-1908 býval na dôchodku v Ilave, kde aj zomrel. Pochoval ho prepošt, farár z Košece, Ján Monček. Bol mecénom spolku sv. Vojtecha.

KATTONA Juraj (*26.4.1831 – †14.3.1897)

narodil sa 26. apríla 1831. Po skončení školy vstúpil do kňazského seminára svätého Ladislava kráľa v Nitre. Po skončení štúdii prijalkňazskú vysviacku 18. júla 1854. Bol kaplánom v Dolných Lelovciach. V roku 1858 sa uvádza ako kaplán v Močenku. Od decembra 1864 do augusta 1874 bol farárom v Diviakoch nad Nitricou. Neskôr bol farárom v Salakúzach, čiže v Podhoranoch. V roku 1879 bol farárom v Solčanoch, kde sa stal súčasne dištriktuálnym tajomníkom. Neskôr sa stal trenčianskym dekanom a titulárnym opátom Panny Márie z Prinou. Bol členom synodálnej skúšobnej komisie.

JESENSKÝ Alojz (*17.11.1849 – †13.1.1921)

Jeszensky Joannes, narodil sa 17. novembra 1849 v Janíkovciach. Študoval na piaristickom gymnáziu v Nitre, kde v roku 1868 zmaturoval. Teológiu študoval v Pešti, kde bol 21. novembra 1872 vysvätený za kňaza. Prvé kaplánske miesto nastúpil v Diviakoch nad Nitricou a do roku 1875 spravoval faru. Po troch rokoch tamojšieho pôsobenia ho preložili za kaplána do Bošian a po roku dostal miesto na biskupskom úrade. Tam bol v roku 1876 archivárom a protokolistom, v roku 1879 notárom kúrie a v roku 1888 tajomníkom biskupa, čestným dekanom. V roku 1898 sa stal sídelným kanonikom Nitrianskej kapituly. V roku 1901 sa stal titulárnym opátom Panny Márie de Bocconio. V roku 1908 sa stal komisárom pre nitrianske gymnázium. O dva roky neskôr – 1910 sa stal generálnym vikárom biskupa Viliama Baťána a k tomu dostal hodnosť pápežského preláta. Keď v roku 1919 po vzniku ČSR musel biskup opustiť územie Slovenska, udelil Jesenskému právomoci generálneho vikára. Na biskupskom úrade sa začína hovoriť po slovensky. Jesenský sa od mladosti venoval aj zberateľskej záľube. Zbieral a ukladal rôzne plakety, medaily, odznaky a staré peniaze. Jeho zbierka bola v tom čase vraj najväčšia na Slovensku. Zomrel v Nitre 13. januára 1921 a je pochovaný v katedrálnej krypte.

BUDINSKÝ Cyprián (*25.9.1831 – †9.8.1893)

narodil sa 25. septembra 1831. Kňazskú vysviacku prijal 6. augusta 1857. V roku 1858 bol kaplánom v Divíne. Administrátorom v Diviakoch nad Nitricou sa stal v auguste 1875 a v tejto farnosti pôsobil do augusta 1878. V roku 1879 bol administrátorom farnosti v Strečne. Potom bol až do smrti správcom farnosti Hrnčiarovce pri Nitre.

LEMEŠ Ignác (*1855 – †10.6.1900)

Lemess Ignatius, narodil sa v roku 1855, kňazskú vysviacku prijal v roku 1878. V septembri až novembri toho istého roku bol administrátorom v Diviakoch nad Nitricou. V roku 1879 bol kaplánom vo Valaskej Belej. V rokoch 1880 – 1883 bol farárom v Hornom Vadičove. V rokoch 1892 – 1897 bol kaplánom v Oščadnici, potom odišiel za duchovného správcu sestier do Trnavy. Neskôr pôsobil ako pastoračný kňaz v nemocnici v Nitre.

LEMEŠ Štefan (*1848 – †5.6.1902)

Kňazskú vysviacku prijal v roku 1872. Bol kaplánom v Kolároviciach, od decembra 1872 do mája 1873 aj dočasným správcom. Farárom v Diviakoch nad Nitricou bol od novembra 1878 do septembra 1889. Od 1. septembra 1889 pôsobil v Oščadnici. Tu zadovážil zvon ku cti Panny Márie a organ. Tu zomrel a je tu aj pochovaný.

TÓTH Koloman (*1864 – †29.1.1939)

Po ukončení štúdia teológie v Biskupskom kňazskom seminári svätého Ladislava kráľa v Nitre bol v r. 1887 vysvätený v Nitre za kňaza. V rokoch 1897-1899 bol kaplánom v Čápore, v r. 1890 bol dočasným správcom v Diviakoch a kaplánom v Horných Vesteniciach, v r. 1891 dočasným správcom v Salakúzach a kaplánom v Turnej, dnešnej Trenčianskej Turnej. V r. 1893 bol dočasným správcom v Bobote a do r. 1896 kaplánom v Trenčianskej Teplej. V rokoch 1897-1906 bol dočasným administrátorom v Podhradí pri Prievidzi. Od r. 1908 pôsobil v Slatine nad Bebravou, kde aj zomrel.

ZATKOVIČ Karol (*1853 – †23.2.1920)

Zatkovics Carolus, narodil sa v roku 1853, kňazskú vysviacku prijal v roku 1876. Bol kaplánom v Považskej Bystrici, v roku 1883 zložil prosynodálne skúšky. V roku 1886 bol kaplánom v Skačanoch, 1887 farárom v Oščadnici. Od októbra 1889 do novembra 1895 bol farárom v Diviakoch nad Nitricou, Od roku 1895 sa stal farárom v Žabokrekoch, kde bol vymenovaný za čestného dekana. zomrel v Žabokrekoch 23. februára 1920 v 67. roku života a v 44. roku kňazstva.

MISZ Rudolf (*3.1.1871 – †6.6.1954)

narodil sa 3. januára 1871 v Nitre. Kňazskú vysviacku prijal 30. júla 1893. Po vysviacke nastúpil kaplánske miesto v Bošanoch, v roku 1894 sa stal administrátorom v Žabokrekoch. Od novembra 1895 do augusta 1896 bol administrátorom farnosti v Diviakoch nad Nitricou. Od roku 1896 sa stal kaplánom v Trenčíne a v roku 1902 kaplánom v Košeci. V roku 1904 sa stal farárom v Trenčíne, kde v roku 1906 bol vymenovaný za školského inšpektora pre základné školy. V roku 1907 sa stal dekanom, v roku 1909 biskupským komisárom pre dievčenské školy vyššieho stupňa. V roku 1912 sa stal mimoriadnym spovedníkom sestier Notre Dame. V roku 1813 bol vymenovaný za titulárneho opáta de Valle Honesta. V rokoch 1924 – 1929 bol mešťanostom mesta Trenčín. V roku 1935 odišiel do dôchodku. Zomrel 6. júna 1954.

SZÉLESSY Ladislav (*8.2.1865 – †20.3.1947)

narodil sa 8. februára 1865 v Topoľčanoch. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1889, kedy nastúpil na svoje prvé kaplánske miesto v Horných Vesteniciach a v Novákoch. V roku 1890 bol kaplánom v Dubnici, v roku 1894 administrátorom v Omšení, v roku 1895 bol kaplánom v Horných Lefantovciach a v Bošanoch. V auguste 1896 nastúpil na uprázdnené miesto farára v Diviakoch nad Nitricou, kde pôsobil až do júla 1930. Za svojho účinkovania vo farnosti v tejto farnosti mal sťažené podmienky. Udalosti veľkej maďarizácie, prvej svetovej vojny a začiatky budovania štátu mu spôsobovali značné ťažkosti. Starší veriaci si ešte pamätajú, že bol veľmi dobrý, ochotný a ctil si chudobných. Bol vyššej chudej postavy, mal rád deti, ktorým často rozdával cukríky. Málo dbal o svoj zovňajšok, ako aj o majetok cirkvi. Je zaujímavé, že práve za jeho pôsobenia boli vykonané mnohé práce pri obnove kostola. V roku 1911 bol vymenený interiér kostola. Boli inštalované nové oltáre, nový organ a v roku 1923 tri nové zvony. Vo voľných chvíľach sa zaoberal technikou. Sám zostrojil lietadlo, s ktorým pri prvom pokuse neuspel a stroj sa dolámal. O osobnosti tohto kňaza hovorí aj list spišského biskupa Mons. Jána Vojtaššáka, v ktorom mu ďakuje za rozširovanie časopisu „Svätá rodina“ a za vytrvalosť ako oltárneho brata v ťažkých časoch a húževnatej práci za „Boha a za národ“. Želá jemu a jeho chudobnému ľudu Božie požehnanie. Za jeho pôsobnosti boli v diviackej farnosti ľudové misie, ktoré konali pátri zo Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Predstavení mu vytýkali neschopnosť pri spravovaní farnosti, nedostatočnú starostlivosť o kostol a faru. Listom nitrianskeho generálneho vikára dňa 27.6.1930 bol suspendovaný a musel po 34 rokoch opustiť k 1. júlu 1930 faru v Diviakoch nad Nitricou. Odišiel do Valaskej Belej, kde sa stal pomocným duchovným. V roku 1931 pôsobil v Rakovej, v Slatine nad Bebravou, odkiaľ odišiel do dôchodku v Bojnej, kde 20. marca 1947 zomrel a tam je aj pochovaný.

KOLLÁR Pavol (*1894 – †1.1.1939)

Narodil sa v roku 1894 v Bošáci. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1918. Bol kaplánom v Terchovej, vo Vysokej, v Skačanoch, v roku 1919 v Turnej, v roku 1921 v Dubnici, v roku 1923 v Nitrianskom Rudne, Drietome a Domaniži, v roku 1924 v Krásne nad Kysucou, kedy zložil aj prosynodálne skúšky. V roku 1925 bol administrátorom v Riečici, kaplánom v Krásne, v roku 1927 vo Veľkej Bytči, v Rovnom, v Čadci a v roku 1929 vo Valaskej Belej. Do Diviak nad Nitricou nastúpil od 1. septembra 1930 a účinkoval tu do júla 1931. V roku 1934 je v Terchovej, ďalej administrátorom v Dolnej Súči a v roku 1933 kaplánom v Bolešove a administrátorom v Omšení. V roku 1934 pôsobil v Zliechove. Nakoniec pôsobil ako kaplán a riaditeľ školy v Beluši, kde aj 1. januára 1939 v 45. roku života a 21. roku kňazstva zomrel. V liste č. 17/923 zo dňa 12.6.1923 prosí biskupský úrad o pomoc a náhradu výdavkov, nakoľko nie je dostatočne zaopatrený a žije len zo štátnej podpory.

ŠMOTLÁK Anton (*16.1.1891 – †25.5.1947)

narodil sa 16. januára 1891 v Chynoranoch, vysvätený bol v roku 1913 a na svoje prvé kaplánske miesto nastúpil v Starej Bystrici. V roku 1914 bol kaplánom v Krásne nad Nitrou, v roku 1918 administrátorom v Klížskom Hradišti a opäť kaplánom v Krásne nad Nitrou, kde sa stal v roku 1920 administrátorom farnosti. V roku 1921 bol kaplánom v Považskej Bystrici, kde v roku 1922 zložil prosynodálne skúšky. V roku 1924 sa stal administrátorom v Papradne, odkiaľ prišiel za farára do Diviak nad Nitricou, kde bol ustanovený od 1. júla a slávnostne inštalovaný 26. augusta 1931. V roku 1935 sa stal dištriktuálnym tajomníkom. Zomrel 25. júla 1947 v Diviakoch nad Nitricou a pochovaný je v rodných Chynoranoch. Jeho pôsobenie v Diviakoch nad Nitricou bolo blahodarné. V druhej polovici tridsiatych rokov boli vykonané rekonštrukčné práce a obnova kostola, aby naplno vyznela krása románskej architektúry. Práce boli vykonané pod vedením architekta Menzla. Postavený bol ochranný múr okolo kostola a vstupné schodište. Mal silné sociálne cítenie, keď sa pustil do stavby nového „špitála“, ktorý slúžil na ubytovanie chudobných ľudí. Túto stavbu v roku 1942 aj dokončil za účinnej pomoci štátu.

PRAŽENEC Viliam (*10.10.1914 – † 28.2.1993)

Stredoškolské štúdium absolvoval v nitrianskom malom Biskupskom seminári Blahoslavenej Panny Márie Kráľovnej neba a teológiu zasa v tamojšom biskupskom Kňazskom seminári svätého Ladislava kráľa. Po ukončení štúdia na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre bol 23. júna 1940 vysvätený v Nitre za kňaza. Bol kaplánom v Beluši a v rokoch 1942-1946 v Dubnici. V r. 1947 sa stal správcom v Nitrianskych Sučanoch, v Diviakoch nad Nitricou a v Bytčici, kde bol v roku 1948 ustanovený za farára. V roku 1949 spolu s inými kňazmi Žilinského dekanátu podpísal vyhlásenie:
„Nižepodpísaní kňazi Žilinského dekanátu svojím podpisom slávnostne sa osvedčujeme, že Svätému Otcovi, rímskemu pápežovi a svojmu biskupovi Dr. Eduardovi Nécseyimu verní sme a za každých okolností verní ostaneme. Nesúhlasíme s hnutím takzvanej katolíckej akcie.“
V tom istom roku ho Okresný súd v Žiline odsúdil za zneužitie úradu duchovného na dva mesiace väzenia a na pokutu v sume 1000,– Kčs. V roku 1950 ho Štátny súd v Bratislave odsúdil na tri roky väzenia, desať rokov straty občianskych práv a na pokutu v sume 20 000,– Kčs. V roku 1953 ho prepustili. Do pastorácie sa vrátil až v roku 1958 ako správca farnosti v Slopnej. V roku 1959 bol ustanovený za farára vo Fačkove. V roku 1960 ho zasa obvinili z rozvracania republiky a zo zneužitia náboženskej funkcie a náboženského cítenia veriacich. Dňa 13. decembra 1960 ho Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil na tri roky väzenia, päť rokov straty občianskych práv a na päť rokov zákazu činnosti. Opäť mu odobrali štátny súhlas a bol mimo pastorácie až do roku 1967, keď sa stal kaplánom v Slatine nad Bebravou, kde sa stal v roku 1968 farárom. V roku 1974 bol vymenovaný za čestného dekana. Po prepuknutí choroby odišiel v r. 1992 na odpočinok do rodiska, kde zomrel 28. februára 1993 a kde je aj pochovaný.

RUMPEL Karol (*31.10.1899 – †24.5. 1986)

narodil sa 31. októbra 1899 v Ilave. Gymnaziálne štúdiá ukončil maturitou u piaristov v Nitre. V Nitre navštevoval teologické štúdiá, ktoré v roku 1924 ukončil a kňazskú vysviacku prijal 21. decembra 1924. Na prvé kaplánske miesto nastúpil do Žiliny, odkiaľ pokračoval v kňazskej službe od roku 1925 v Dolnom Hričove a Divine, v roku 1926 v Turzovke a v roku 1928 v Hornom Vadičove. V roku 1929 bol administrátorom v Petroviciach. V roku 1931 dočasným administrátorom v Hornom Vadičove, kde sa stal v roku 1933 farárom. V roku 1932 zložil prosynodálne skúšky. V roku 1937 prišiel za farára do Bytčice. V roku 1939 bol menovaný za spovedníka sestier rehole sv. Františka. V roku 1940 bol vymenovaný za tajomníka okresného dekana a v roku 1942 sa stáva okresným dekanom a školským inšpektorom. 1. decembra 1947 prichádza do Diviak nad Nitricou na uprázdnené miesto farára. Bol starostlivým duchovným otcom. V ťažkej dobe, ktorá nastala, venoval veľký dôraz najmä výchove detí. Dbal, aby všetky deti navštevovali náboženskú výchovu a pristupovali k sviatostiam. Zvlášť zdôrazňoval úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu a často vyzýval, aby si veriaci konali deväť prvých piatkov. Napomáhal k tomu, aby najmä mladí ľudia pristúpili k sviatosti birmovania. Keď to nebolo možné vo farnosti, posielal ich k prijatiu sviatosti na mnohé miesta diecézy. Veľkú starostlivosť venoval aj obidvom kostolom. Farský kostol bol opravovaný v rokoch 1950 a 1963. Pre kostol v Diviakoch nad Nitricou dal zhotoviť nové lavice z mäkkého dreva miestnemu stolárovi Ladislavovi Hanákovi. V prvej polovici päťdesiatych rokov dal postaviť na starých základoch novú budovu fary. Veľkú starostlivosť venoval filiálnemu kostolu v Diviackej Novej Vsi. V tomto kostole dal opraviť a zreštaurovať starý historický oltár, vymaľovať kostol a vyhotoviť nové lavice. V Diviakoch nad Nitricou požehnane pôsobil 23 rokov. Vyše sedemdesiatročný odišiel v apríli roku 1970 za správcu farnosti Skalka nad Váhom. Tu pôsobil až do svojho odchodu na dôchodok. Zomrel v marci 1986 ako 87 ročný v 62. roku kňazstva v Orechovom pri Trenčíne, kde je aj pochovaný.

MALOVEC František (*11.3.1911 – †15.10.1998)

sa narodil 11. marca 1911 v Malženiciach. Teologické štúdiá absolvoval v Nitre, kde bol 8. mája 1938 vysvätený za kňaza. Na kaplánske miesto nastúpil v Chlievanoch a potom vo Valaskej Belej. Jeho ďalšie kaplánske miesta boli od roku 1940 Dolný Hričov a Oščadnica, v roku 1944 pôsobil v Skale, od roku 1945 to boli opäť Dolný Hričov a Bošany, v roku 1946 Pruské, v roku 1948 Kysucké Nové Mesto, v roku 1952 Bytča a v roku 1958 je znovu v Oščadnici. V roku 1964 bol vymenovaný za správcu farnosti v Hornej Maríkovej. Do Diviak nad Nitricou prišiel ako správca farnosti v roku 1970. Netešil sa tomuto preloženiu, ale o to s väčšou horlivosťou sa pustil do práce. Zvlášť mal rád deti, ktorým venoval mimoriadnu pozornosť. Vždy mal pre ne nejaký cukrík vo vrecku. Mal vrúcny vzťah k Panne Márii. Za jeho pôsobenia vo farnosti bola vykonaná oprava kostola v Diviakoch a to výmena šindľovej krytiny na vežiach a streche kostola a vonkajšia úprava stien, aby ešte viac vynikli románske prvky na stenách kostola. V kostole bola vymenená kamenná dlažba. Po dvadsiatich rokoch požehnaného účinkovania bol vo februári 1990 penzionovaný a odišiel do dôchodku, do charitného domova pre kňazov v Beckove. Tu v roku 1998 oslávil aj 60. výročie kňazskej vysviacky. Pri tejto príležitosti bol vymenovaný za čestného dekana. Zomrel v Beckove 15. októbra 1998 vo veku 87 rokov a v 60. roku kňazstva. Bol pochovaný na miestnom cintoríne aj za hojnej účasti veriacich z Diviak nad Nitricou a Diviackej Novej Vsi.